Niekedy koncom minulého roka som zachytil nejaké zvesti o tom, že kapela s názvom LIVING COLOUR vydala nový album po tom, ako sa v roku 2000 dali znova dokopy. Po nie veľmi dlhom rozmýšľaní, sa mi vybavilo čosi o nejakej starej nahrávke s názvom „Vivid“ (Grammy 1988, album roka), ktorá sa nachádza niekde hlboko v mojom kazetovom archíve a preblesklo mi hlavou niečo o kapele, ktorá sa skladá z muzikantov čiernej pleti, ktorí na vysokej inštrumentálnej úrovni miešali rôzne spojiteľné a nespojiteľne štýly. Aj napriek tomu, že som o nich nejaký ten piatok nepočul, vryli sa mi do pamäti, bez možnosti zabudnúť. Až som sa jedného zimného večera dozvedel, že LIVING COLOUR vyrazili na Turné, ktoré neobíde ani naše končiny a bolo rozhodnuté...pôjdem. Starý album som točil vo veži ako posadnutý a snažil som sa zohnať aj ten najnovší kotúčik, no podarilo sa mi to až ráno v deň koncertu. No keďže z môjho bydliska je to do Bratislavy viac ako 400 kilometrov, nebolo nič stratené a bolo ho kedy vypočuť. V príjemnej spoločnosti dobrej hudby rinúcej sa z CD prehrávača a dobre naladených spolucestujúcich nám cesta ubiehala rýchlo, až na jeden moment aj nerušene. Tým momentom bol policajný radar, ktorý z mojej peňaženky vytiahol nie práve malý obnos. No čo už, hlavne, že sme dorazili šťastne priamo k Babylon klubu, za ktorým som našiel jedno voľné parkovacie miesto, a tak sme mohli vyraziť do ulíc hlavného mesta, keďže začiatok koncertu bol ešte niekoľko hodín vzdialený.

Po dobrom obede a niekoľkých pivách sme dorazili krátko pred oficiálnym začiatkom koncertu (20:00) do klubu a postavili sme sa do nehybného radu. No asi po pätnástich minútach nás to prestalo baviť a presunuli sme sa do blízkeho baru, kde sa po chvíľke dostavili aj dvaja členovia LIVING COLOUR a nejaký ich technici, aby sa najedli. To bolo neklamným znakom toho, že sa koncert tak skoro nezačne a tak sme si dali ďalšie pivo a náš príchod do sály sme o niečo oddialili. Veď načo zbytočne stáť, keď je možne kľudne sedieť, že? Keď už chlapi pomaly dojedali, tak som sa rozhodol presunúť sa a zaujať nejaké dobré miesto, no veľmi rýchlo som pochopil, že to také jednoduché nebude. Sála bola na maximum zaplnená a keď som chcel dobre miesto, musel som zvoliť stratégiu pretláčania sa a hluchoty, pretože výkriky typu „mal si prísť o pol ôsmej zmrde“ boli tie miernejšie. Ľudia boli už po viac ako hodine čakania dosť nervózni... No táto moja pretláčacia stratégia priniesla svoje ovocie v tom, že ma nakoniec od pódia delili len dvaja ľudia predo mnou. Zarazila ma pri pohľade na pódium jedna vec, mikrofóny na stojanoch boli nejako „proklate nízko“, hlavne ten v strede. Vysvetlenie prišlo až konečne vyšli a ja som zistil, že spevák snáď nemá ani 150 cm.

Po ich príchode o 21:30 sa rozpútalo na pódiu hudobné šialenstvo, z ktorého sa budem ešte dlho spamätávať. Bez nejakých zbytočných reči na nás spustili svoj funkymetal okorenený jazzom, hip-hopom a elektronikou. Ani jednu skladbu nezahrali tak, ako sa nachádza na ich albumoch, všade improvizovali a jamovali, no aj tak to bol ten LIVING COLOR, ktorý poznám z platní. Je snáď nosením dreva do lesa, keď sa niekto vyjadruje o inštrumentálnych schopnostiach tohto kvarteta, ale neodpustím si: úžasná a maximálne presná rytmika v podaní Douga Wimbisha (bass) a Willa Calhouna (drums), šialene originálna gitara v rukách Vernona Reida a zlaté hrdlo Coreya Glovera boli v ten večer samozrejmosťou a predsa prekvapením, ktoré prinútilo spadnúť moju sánku, snáď až po zem. Je ťažko vyzdvihnúť niektorú skladbu, pretože všetky zahrali na 120%. Postavou malý, ale výkonom veľký spevák sa mne osobne páčil omnoho viac ako na albumoch. Mimo skladieb skoro vôbec nič nehovoril, tak ako aj ostatní členovia kapely. Klasického uvedenia skladby sme sa dočkali len asi 5x, no počas hrania dokázal frontman rozhýbať a rozospievať publikum bez akýchkoľvek problémov (napr. BI, Go away, Cult of Personality). Dough Wimbush nám zahral svoj špeciálny sólo song, v ktorom mu pomáhal len bubeník s pár údermi a nejakým tým spevom. Tým songom bola skladba s názvom „Terrorism“, v ktorej sa vo veľkom spomínali také pojmy, ako CIA, FBI, CNN, Bush a Blair, Doug to zahral poriadne zbustrovanou basou a tak, že tam ostatné nástroje nechýbali. Doug si menil nástroj neustále, snáď na každú skladbu mal inú mašinu (inak od vedľa mňa stojaceho som sa „dozvedel“, že by to  všetko zahral aj na jednej base, ale musí ukázať aký je čávo). Ale tie zvuky ktoré vyludzoval zato stáli, popri bassgitare ešte stíhal obsluhovať aj sample, synťák a efekty na spevy. A to mal pred sebou na zemi množstvo šľapiek, z ktorých by som sa ja asi zbláznil, keby som ich mal obsluhovať (tu som sa tiež „dozvedel“ od vedľa stojaceho, že to všetko obsluhuje zvukár pri mixe a oni to tam majú na parádu). Vernon, okrem svojho neoddiskutovateľného gitarového umenia, prekvapil, aspoň mňa určite, aj svojim reaggae spevom v blues/reagge songu. Aj Vernon obsluhoval obrovské množstvo šľapiek, vyzeralo to tak, že ani nieje kde na pódiu stúpiť. Okrem toho po svojej pravej strane mal dva laptopy a jednu špeciálnu gitaru upevnenú na stojane. Tento vychýrený gitarista sa nezapredal hudobnému exhibicionizmu, ako majú tendenciu poniektorí gitaristi, ale predviedol nám svoje umenie vo vrcholnej forme. Okrem Douga mal sólo už len bicmen Will Calhoun, tento absolvent Berklee School of Music in Boston, nepredviedol žiadne bubenícke onanie, ale zahral regulárny song na bicie za pomoci samplov. Jeho vcelku zaujímavá zostava bicích s dvoma kopákmi rozdielnych veľkostí dominovala pódiu. Okrem klasických činelov tam mal aj tri sklenené, s divným zvukom, ktoré boli nasvietené na zeleno a červeno a ďalšie množstvo neidentifikovateľných veci, ktoré vydávali rôzne zaujímavé zvuky. Po sóle nasleduje „Love Rears“ a „posledná“ Tomorrow never knows/Nova. No publikum dáva svoju nespokojnosť dostatočne najavo a tak sa LC vracajú, aby dokončili to, čo začali. Až potom  nastáva to, čo muselo prísť, definitívny koniec. Povestnou bodkou bola v tomto prípade skladba „Crosstown Traffic“ prevzatá od Jimmiho Hendrixa. Frontman počas tejto skladby zliezol z pódia a osobne ďakoval fanúšikom za skvelý koncert, prešiel cez celý klub a popritom spieval. Z malej vzdialenosti bol nasledovaný ochrankárom, ktorému naznačoval, že jeho prítomnosť nie je nutná, ale zbavil sa ho až potom, čo skočil z tribúny na plochu pred pódiom. No po dvoch hodinách a štyridsiatich piatich minútach to bola bodka, ktorá ma paradoxne aj potešila, pretože ma už dosť boleli nohy od státia.

Myslím si, že LIVING COLOUR majú obrovskú šancu vrátiť sa na tie pozície, ktoré opustili v čase svojho rozpadu a že to naozaj stojí zato. Títo priekopníci miešania štýlov si to zaslúžia a podľa mňa ešte sa doteraz nenašla kapela, ktorá by ich prekonala a z pomysleného trónu by ich zosadila.